V 40. rokoch 19. storočia Sellers a Laing navrhli a postavili malé zariadenie pre plynulé odlievanie olovených trubiek. Zariadenie spočívalo v ochladzovaní kovu vo vodou chladenom kryštalizátore, kde pôsobil otáčavý tŕň na zamedzenie prilepenia kovu o steny kryštalizátora. Za ním otáčavé valčeky posúvali odliatu trubku v horizontálnom smere liatia. Tým bol určený a ďalej vylepšovaný systém pre plynulé odlievanie kovov.
V oceliarstve sa ale dlhšiu dobu uplatňoval klasický spôsob liatia do kokíl s následným pretvárnením materiálu do požadovaného tvaru. S myšlienkou aplikácie plynulého odlievania aj pre oceliarsky priemysel prišiel v roku 1857 anglický vedec Henry Bessemer a dal si patentovať vynález priameho odlievania oceľových plechov medzi dva otáčavé vodou chladené valce.
Pri odlievaní ocele však pôsobí množstvo faktorov, ktoré sa dali vyriešiť až postupným hľadaním najvhodnejších riešení, ktoré sa dajú zobraziť v zaujímavej časovej osi podávaných patentov.
V dnešnej dobe sa vedecké výskumy sústreďujú na jednotlivé uzly ZPO, kde hľadajú nové možnosti zlepšenia kvality plynule odlievaných odliatkov, znížením ich vád, dané zvýšenou čistotou ocele v jednotlivých uzloch ZPO, vylepšením materiálov používaných na ZPO, spôsobov chladenia a variáciami technologických improvementácií s ohľadom na enviromentálne vplyvy.
